Za súmraku

Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu.

Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere", o jeho „pochmúrnom pohľade na život", o „zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"